„Sama duša Talianska, ktorá žiari v kráse prírody tak jasne, ako v dielach veľkých básnikov a veľkých maliarov, našla dnes hlas v mene Giuseppe Verdiho."

Takto sa rozplýva básnik Fogazzaro nad dielami svojho rodáka.

A niet sa mu čo diviť. Verdiho diela uchvátili už jeho súčasníkov a ešte stále si podmaňujú srdcia poslucháčov, a to nielen v rodnom Taliansku, kde ho vždy nazývali „Il Maestro", ale po celom svete.

Ťažké obdobie začiatkov
Keď sa Verdi narodil, 10. októbra 1813 v dedine Le Roncole neďaleko Parmy, opera v jeho rodnej krajine už mala za sebou vyše 200-ročné dejiny. Verdi zavŕšil jej vývoj. Jeho cesta k uznaniu však bola vykúpená množstvom osobných tragédií aj profesionálnych sklamaní. Giuseppe Fortunino Francesco Verdi nepochádzal z bohatých pomerov, no keď sa u neho v ôsmych rokoch začal prejavovať hudobný talent, rodičia mu kúpili v bazáre spinet. Svoju hudobnú kariéru začal ako pomocník, neskôr asistent organistu v kostole a už ako 16-ročný mal vo svojej zásuvke niekoľko hudobných kompozícií. Na konzervatórium v Miláne ho však nevzali „pre nedostatok talentu". Nevzdal sa a študoval súkromne asi dva roky. Toto „obmedzenie" vo vzdelaní síce bolo pre niektorých konkurentov dôvodom na posmešky, ale pre Verdiho nikdy nie prekážkou na vytvorenie krásnych diel.

V nasledujúcich rokoch sa stal dirigentom mestského orchestra a riaditeľom hudobnej školy v Bussete. Už vtedy ho považovali za majstra. Popri tom bol učiteľom hudby dcéry bohatého obchodníka, Margithy Barezzi, do ktorej sa zamiloval a v máji 1836 si ju vzal za manželku. V roku 1838 kúpil na dielo Verdi autorské práva Giovanni Rircordi, rodina Rircodiovcov ich vlastnila počas celého Verdiho života. Od nasledujúceho roku Verdi pôsobil ako slobodný umelec a žil v Miláne. Jeho prvá opera Rochester , pochádzajúca z tohto obdobia, sa stratila, ale už koncom roka debutoval v Milánskom Teatro alla Scala s ďalšou Oberto, gróf zo San Bonifacia. Tá zaznamenala veľký úspech a zviditeľnila ho v opernom svete.

Jeho šťastie však netrvalo dlho, ďalšia opera vôbec nezaujala. Bol z toho veľmi sklamaný, život ho však skúšal ďalej – v krátkom čase mu zomreli obe deti a čoskoro ich nasledovala aj ich matka. Prežíval náročné chvíle, ako umelec bol veľmi vnímavý a citlivý, ale zároveň disponoval aj veľkou vnútornou silou. Opäť sa nevzdal, i keď smútok ho nútil utiahnuť sa do súkromia, kde sa ho pokúšal zahnať prácou.

Vzostup a úspech
Prvým naozaj veľkým úspechom bolo dielo Nabucco (Nabucodonosor), ktoré začal vytvárať po smrti manželky. Vážnosť tohto obdobia sa prejavila v jeho sakrálnosti. Opera mala premiéru v marci 1842 v Milánskej Scale. Úspech z Verdiho spravil národného skladateľa číslo jedna a nezabudnuteľný Zbor židov sa stal neoficiálnou hymnou Talianskych vlastencov. Nabucco svojho autora preslávil po celej Európe, aj v Novom Svete a nielen to, vďaka nemu sa zoznámil so svojou novou družkou, krásnou sopranistkou Giuseppinou Strepponi.

Rovnako úspešnými boli aj nasledujúce diela. Námety na ne čerpal z diel úspešných literárnych predlôh od známych autorov: Lombarďania a Ernani od V. Huga, od Shakespeara Othelo a Macbeth , v ktorom tri čarodejky nahradil celým ženským zborom, od Lorda Byrona Dvaja Foscariovia , Alžírka, Korzár, od Schillera Jana z Arku a Luisa Millerová. Tieto opery už mali premiéru v ďalších mestách – v Neapole, Ríme, Florencii.

Bol veľmi tvorivým umelcom, takmer každý rok mala premiéru jedna až dve opery, ktoré mali veľký úspech vďaka svojej melodickosti a rozmanitosti melódií, príjemne sa striedali nepokojné s oslavnými či tragickými. Celá jeho hudba sa veľmi príjemne počúvala a navyše bola ľahko zapamätateľná, a preto si ju mohol pospevovať hockto, tak ako si my dnes pospevujeme rádiové hity. Melódia bola jeho najsilnejšou zbraňou, jeho hudba povzbudzovala, utešovala, prinášala radosť, pomáhala pri prekonávaní problémov, dokonca aj pri duševnej očiste. Bola skutočným umením.

Všetko to, čím umelec je, čo sa odráža v jeho diele, aký je jeho charakter, taká je aj jeho tvorba. A Verdi bol nesmierne citlivý, tiež hrdý a dôstojný, vraj už na samotnom vzhľade bolo možné vidieť jeho vznešenosť, pokoj, vyrovnanosť. Bol pravdivý k sebe aj v hudbe: založil ju na pravdivosti pocitov a vernosti ich umeleckého vyjadrenia. Jeho estetickým krédom bola jednoduchosť, prirodzenosť a pravdivosť. „V hudbe ako v láske treba byť úprimný."

Stredobodom jeho opier je človek, preto v jeho diele vždy všetko stojí na ľudskom hlase, nedominuje orchester. Ten svojim zmyslom pre dramatickosť využíval na vyjadrenie atmosféry.

Odkedy začal byť slávnym, veľa cestoval, striedavo pobýval v Taliansku, Anglicku, Francúzsku, ale veľmi rád trávil čas aj na svojom statku v San Agate. Bolo dosť náročné popri toľkom cestovaní zároveň kvalitne tvoriť, napriek tomu pracoval vždy seriózne, dával si záležať na výbere tém a vždy úzko spolupracoval s libretistami. Toto obdobie 50-tych rokov 19. storočia on sám nazýval galejníckymi rokmi. „Ja, ktorý vlastne nemám rád nijakú námahu, zúrivo pracujem. Samota a štúdium: to je môj život! "

Vynaložené úsilie však prinieslo svoje ovocie v podobe diel Rigoletto, Trubadúr, Traviata. Tieto diela reprezentujú ďalší umelecký krok v jeho tvorbe, sýtil hudbu intonáciami ľudovej piesne a tanca. Nebál sa ani politických tém, aj tie prispeli k jeho sláve, napr. Bitka pri Legnane. Stal sa jej zásluhou symbolom Talianska oslobodzujúceho sa z rakúskej nadvlády a ľud ho nazýval „maestro della rivoluzione". Dokonca jeho meno bývalo písané ako víťazné heslo prvého kráľa zjednoteného Talianska: V. E. R. D. I. = Vittorio Emanuele Re D'Italia.

Operou Sila osudu sa v roku 1862 dostal až do Petrohradu a Don Carlos, skomponovaný v roku 1867 na objednávku Francúzov, predstavoval vývojový posun na jeho umeleckej ceste. Vrcholom tohto vývoja je dielo Aida, vytvorené v rekordnom čase štyroch mesiacov pre Káhirskú operu na otvorenie Suezského prieplavu. Námet napísal známy egyptológ a prvý riaditeľ egyptského múzea v Káhire, Ed Mariette bej. Verdi na tento účel študoval históriu, zvyky, tradičné egyptské hudobné nástroje. V Miláne dal vytvoriť 6 trúbok podľa starovekých egyptských a začali ich nazývať „aidovky". Premiéra bola 24. decembra 1871.

Tretie obdobie tvorby – obdobie zrelosti
Ďalších takmer 17 rokov, do roku 1887, mal tvorivú pauzu. Utiahol sa do seba a vytvoril len jedno dielo Requiem (1873), majúce sedem častí, rovnako ako má i osnova omšového poriadku. Medzi jeho najdramatickejšie zbory patrí vášnivé Des Irae.

Žil v San Agate ako obyčajný človek, roľník, opálený so slameným klobúkom sa venoval fyzickej práci. Miloval pôdu, rozumel jej, pomáhal druhým ľuďom a stal sa odborníkom na artézske studne.

V roku 1880 bol dekorovaný Veľkým krížom Talianskej koruny, o rok neskôr bola slávnostne vystavená vo foyere milánskej Scaly jeho busta a mestá Miláno (1886) a Rím (1893) mu udelili čestné občianstva.

Po dlhej pauze Verdi ohromil celý hudobný svet svojimi dvoma záverečnými dielami na námety vrcholných Shakespearových drám: Otello, uvedená v Scale vo februári 1887, a o šesť rokov neskôr Verdiho prvá komédia Falstaff (Winsdorfské paničky). Boli to diela dokonalého dramatického charakteru, kompozície scén a dejstiev s individuálnou charakteristikou hrdinu. Preukázali výrazné schopnosti takmer 80-ročného skladateľa, ktorý aj vo svojom vysokom veku prevyšoval svojich súčasníkov a napodobňovateľov. Veľkým bol aj vďaka rozsahu svojej tvorby, počas svojho života vytvoril 42 diel – 28 opier, 11 vokálnych diel a 3 inštrumentálne.

„Verím v inšpiráciu... chcem prebúdzať nadšenie, aby ste mohli ozajstne cítiť. Chcem umenie, nech sa prejavuje v hocakej podobe, ale nikdy nie zábavu, povýšeneckú artistiku alebo teoretickú špekuláciu... "

Posledné roky žil v Miláne, kde 27. januára 1901 zomrel na následky komplikovaného infarktu. Žiadal si tichý pohreb „bez hudby a spev" a bolo mu vyhovené. No i tak sa ho zúčastnilo 28 000 ľudí, pretože zomrel ich hrdina „Kráľ opery".

Hodnota jeho diela

Priniesol svetu nadčasové dielo skutočného umenia, jeho opery zľudoveli ešte počas jeho života a dodnes patria v divadlách na celom svete medzi divácky obľúbené. Ale jeho prínos nespočíva len v jeho hudobnej tvorbe, ale aj v osobnom príklade jeho života, v schopnosti naplno rozvinúť svoje potenciály, nevzdávať sa, veriť si a ťažkosti prekonávať úsilím venovaným niečomu zmysluplnému.

„Vyhlasujem, že chcem byť nadšeným stúpencom hudobníkov budúcnosti, pravda, pod podmienkou, že ich hudba nebude nijakým systémom a teorémou, ale hudbou."

Viktória Búdová

Použitá literatúra a zdroje:
1) WERFEL, F. 1977. Osudy slávnych. Verdi. 3. vydanie. Bratislava : Tatran. 274 s.
2) BURROWS, J. 2008. Veľký ilustrovaný poradca. Klasická hudba. Bratislava : Slovart. 528 s. ISBN 978-80-8085569-7.