Ktože by nepoznal podlhovasté obrazy vznešených dám okrášlených spletitými prstencami vlasov, arabeskami ako aj rôznymi symbolmi, ktoré vzbudzujú dojem jemnosti a zároveň dámskej sily, života, pohybu, ladnosti a krásy.

To všetko sú nezameniteľné prvky osobitej tvorby Alfonsa Muchu, ktorý bol jedným z hlavných tvorcov secesného štýlu rodiaceho sa na konci 19. storočia. Avšak obrazy dám tvoria len časť bohatého prínosu tohto významného umelca.

Alfons Maria Mucha sa narodil v roku 1860 v českých Ivančiciach a jeho životopis spísaný jeho synom, Jiřím Muchom, na základe Alfonsových pamätí, prezrádza, že kresliť začal skôr, ako sa naučil chodiť. V detskom veku k svojim kresliacim zručnostiam pripojil i zručnosti hudobné a divadelné. Zásluhou svojej matky zahorel láskou k prírode a ku všetkému krásnemu a od mala bol trpezlivým pozorovateľom prírody a života okolo seba.

V čase dospievania, kedy vytvoril svoje prvé významnejšie maliarske diela, sa vedel nadchnúť pre každú prácu, ktorá bola robená v záujme dobrej veci. Bol z tých ľudí, ktorý veria, že šírením kultúry, vzdelanosti a krásnych myšlienok môže i jediný človek pozdvihnúť ľudstvo – bol idealista a filozof. Vytváral zo seba lepšieho človeka, aby dopomohol ku všeobecnej kráse sveta. A toto úsilie, ako aj ušľachtilý postoj k svetu celý život so sebou niesol, cibril a prehlboval.

Vďaka podpore mecenáša, grófa Khuena Bellasiho, študoval najprv na umeleckej Akadémii v Mníchove a následne na Akadémii Julian v Paríži, ktorý sa stal jeho druhým domovom. Keď však nečakane skončila grófova podpora, Mucha zakúsil trpké časy biedy, až sa dostal takmer na hranicu života a smrti. Vtedy mu však osud podal pomocnú ruku a dostal zákazku na ilustračnú činnosť. Nejeden raz sa mu v živote stalo, že ho osud preskúšal v ťažkých situáciách, avšak vďaka jeho poctivosti, úsiliu a viere v neohraničenosť ľudských schopností tieto situácie zdolal a na dôvažok bol tiež neraz životom odmenený darmi v podobe veľkých príležitostí, ktoré nenechal uniknúť. K práci a všetkému, čo s ňou súviselo, pristupoval nesmierne vážne. Od samej mladosti veril viac v usilovnosť ako v talent. Tvrdil, že umelec, ak chce niečo dosiahnuť, musí pracovať 14 až 16 hodín denne a s prejavmi lenivosti a slabej vôle nemal trpezlivosť.

Jednou z veľkých príležitostí, ktorá prišla ako výsledok jeho svedomitosti, bola spolupráca s významnou francúzskou herečkou a majiteľkou divadla Sarah Bernhardtovou, pre ktorú 6 rokov vytváral plagáty, kulisy, účesy, šperky, navrhoval kostýmy, scény a mnohé ďalšie dizajnérske práce. Okrem toho v tom čase založil maliarsku školu Carmen, usporadúval vlastné výstavy v metropolách Európy ako aj v New Yorku, vytvoril návrh pre celý exteriér a interiér ako aj samotné šperky klenotníctva Fouquet, vytvoril symbolické diela Quo Vadis a Otčenáš, bol vyhľadávaným autorom plagátov ako aj tvorcom úžitkového umenia, návrhárom exteriérov a interiérov. Získal tiež striebornú medailu a bol pasovaný za rytiera Rádu Františka Jozefa I. za práce pre medzinárodnú výstavu EXPO, ktorá sa konala v roku 1900 v Paríži. Využíval všetky umelecké prostriedky, ktorými sa dalo v oblasti umenia vyjadriť a prispieť tak k šíreniu krásy a harmónie vo svete. Vždy mal potrebu slúžiť niečomu vyššiemu, ako sám vraví:

„Umenie je poslanie, ktoré vykonáva umelec ako služobník vyššieho princípu, nech už je to boh, krása, múdrosť alebo čokoľvek, čo ovláda svet. Umenie je práve tak večné, ako je večná cesta človeka k absolútnu, pretože umenie ho má svojimi harmóniami vrátiť na cestu k nemu."

V roku 1898 sa stal v Paríži členom Slobodomurárskej lóže a neskôr sa zaslúžil o vznik českej lóže a pôsobil v nej ako veľmajster. Pri slávnosti 10. výročia českej lóže predniesol tieto slová:

„Nemyslime si, že stav vecí, ktoré nás vonku obklopujú, poriadok, v ktorom sa žije a ktorý práve vládne, je niečím nezmeniteľným, čomu sa musíme pasívne prispôsobiť, ale vedzme, že pre slobodomurára nič nemá byť nezmeniteľné: jeho svätou povinnosťou je vždy a za všetkých podmienok zlé meniť na dobré a dobré na ešte lepšie. Hneď ako sa táto pravda stane vašou vnútornou nutnosťou, otvoria sa pred vami široko brány nového života a užasnete nad množstvom práce, ale zároveň pocítite prúdy novej sily, ktorá vám pomôže vašu vieru premeniť na činy."

Keď mal 43 rokov, zoznámil sa, a čoskoro na to i oženil, s Máriou Chytilovou z Čiech, s ktorou mal 2 deti. To bolo tiež obdobie, keď sa v jeho duši prebudilo volanie jeho národa, jeho slovanských koreňov a sám pre seba sa zaviazal, že zvyšok života venuje práci pre svoju vlasť. Túto úlohu splnil početnou tvorbou rôzneho druhu pre Česko, ale v prvom rade v podobe veľkolepého a jedinečného diela „Slovanská epopej", ktoré tvorí 20 veľkorozmerných plátien zachytávajúcich najdôležitejšie momenty slovanskej histórie. Krásou a hlbokou výpovednou hodnotou diel sa môžete prísť inšpirovať do Národnej galérie v Prahe, kde sú vystavené.

„Účelom môjho diela nikdy nebolo boriť, ale stavať mosty, pretože nás vždy musí živiť nádej, že celé ľudstvo sa zblíži, a to o to ľahšie, o čo lepšie sa bude poznať navzájom. Budem šťastný, ak mi bude dopriate prispieť k tomuto poznaniu aspoň v našej slovanskej rodine."

Vďaka učeniu sa z mnohotvárnych prejavov života, človeka a prírody pochopil, že úlohou ľudskej bytosti je byť služobníkom Krásy, Pravdy, Poznania, Vyšších princípov. Bol večným humanistom, optimistom a idealistom, a do posledných dní svojho života ukončeného v roku 1939 stále veril, že svet, spoločnosť i jednotlivec môžu byť lepší, a že stojí za to tomu venovať svoje úsilie.

Mária Mihálová

Použitá literatúra a zdroje:
MUCHA, J. 1999. Alfons Mucha. 4. vyd. Praha : Eminent. 1999. 365 s. ISBN 80-85876-52-3.