Giacomo Puccini, taliansky operný skladateľ, s hudbou sa narodil, s hudbou žil a s hudbou opustil tento svet. V rodine Pucciniovcov patril do piatej generácie hudobníkov, bol priekopníkom vo svete opery a hoci v porovnaní s inými skladateľmi nenapísal mnoho diel, takmer všetky, ktoré vytvoril, prekonali hranice času a stali sa „nesmrteľnými".

Tŕnistý život vedúci k hviezdam

Narodil sa ako vianočné dieťa, 22. decembra 1858, v talianskom meste Lucca a mal 6 súrodencov. Jeho otec Michel bol síce významným skladateľom opier a cirkevných diel, no zomrel mladý, keď mal Giacomo len 6 rokov, a preto je jeho detstvo poznačené chudobou. Tú však vyrovnávalo bohatstvo jeho hudobného talentu, ktorý zdedil po svojich predkoch – štyri generácie Pucciniovcov prinášali slávu mestečku Lucca vďaka ich skladateľskej činnosti, spravovaniu hudobnej školy, boli cirkevnými zbormajstrami, zorganizovali prvý mestský orchester.

Už keď bol malým chlapcom, prekypovala v ňom odvaha, priateľskosť, radosť zo života a rovnako tak bol radosťou pre svoje okolie. A takým ostal celý život, hoci boli momenty, kedy ho prepadla melanchólia a smútok. Takmer vždy to súviselo s hudbou a tvorením. No kým sa dostal k vlastnému tvoreniu, musel prv prejsť rokmi prebúdzania svojho talentu. V šiestich rokoch čarovne spieval a prejavilo sa v ňom i nadanie v hre na klavír a orgán. Jeho prvým učiteľom bol jeho zatrpknutý strýko, ktorý mu brány do sveta hudby otváral tvrdými kopancami za každú maličkú chybu pri hre na orgán. Časom sa ho ujal orgánový učiteľ Carlo Angeloni, ktorý mu bol ako otcom, učil ho komponovaniu, prebudil v ňom poľovnícku vášeň a Puccinimu hlboko prirástol k srdcu.

V čase dospievania prechádza svojou prvou vážnou životnou krízou. V tom čase už má vo vrecku diplom klavírneho virtuóza, je ospevovaným organistom a dostáva vábivé ponuky s vidinou stabilného platu. No sám v hĺbke duše cíti, že jeho životnou cestou nie je ostať v Lucce ako zbormajster či správca hudobnej školy. Vie, že ak by tieto ponuky prijal, vzdal by sa svojich snov, ktoré siahali v hudobnom svete ďaleko za hranice rodného mesta, ba i celej krajiny. Jeho snom bolo priniesť celému svetu niečo nové, krásne, nevídané... chcel preniesť v podobe hudby to množstvo života, radosti a krásy, ktoré prekypovali v jeho duši a potešiť tak svet veľkými dielami. Vo svojom sne a poslaní ako skladateľovi opier sa plne utvrdil potom, ako vzhliadol operu Aida od Verdiho. A tak, ako dovtedy miloval život so všetkými jeho radosťami a strasťami, ktoré prežíval s veľkou intenzitou, rovnako mocne sa zaľúbil do opery a od toho momentu už iná cesta pre neho nejestvovala.

Umelecká tvorba sa tak stala jediným zmyslom jeho života, hoci vedel, že oddať sa celou dušou umeniu znamená zriecť sa mnohokrát príjemností života, vzdať sa pokoja, pretože tvorenie z hĺbky duše, tvorenie, ktorým chce umelec zniesť na svet čistú krásu, je spojené s ustavičným nepokojom, často až mučivým zápasom o dokonalosť. A práve takýto umelec sa v Puccinim vtedy prebúdza. Zároveň si však zachováva svoju lásku k životu, roztopašnosť, priestor pre žarty, zábavu, smiech, ako aj svoju veľkú náklonnosť k prírode a momenty samoty v jej zvučnom tichu.

Po ukončení štúdií na konzervatóriu v Lucce mladý umelec odchádza vďaka ročnému štipendiu na ďalšie štúdia skladateľstva do Milána k vychýreným učiteľom ako Amilcare Ponchielli a Antonio Bazzili. Aj napriek štipendiu tu v skromnej izbietke bez kúrenia žije so svojim bratom a prichýli i jedného kamaráta. Žije v ťažkých pomeroch, ale vďaka jeho talentu a radostnej povahe je obklopený dobrými ľuďmi, ktorí veria v jeho talent a pomáhajú mu. Amilcare Ponchielli sa stáva jeho ďalším „druhým otcom" a s jeho podporou Puccini napreduje tak rýchlo, že už niet pochýb o prebudenom géniovi v ňom. Pod jeho vedením sa na konci prvého ročníka zrodilo prvé veľké Pucciniho dielo - symfónia Capriccio Sinfonico, ktorú uviedlo na jeseň slávne milánske divadlo Scala. Avšak ročné štipendium mu skončilo a jeho učiteľ Ponchielli ho pre jeho zjavne prebudený talent odmietol ďalej učiť, skôr mu poradil, nech sa razom pustí do písania opier. Pri písaní opier je dôležité nájsť dobré libreto (literárny podklad hudobného diela). Vtedy mu Ponchielli rozprával o príbehu princeznej Turandot... to vtedy ešte nik netušil, že opera Turandot sa raz stane Pucciniho vrcholným dielom, na ktorého hudobných vlnách bude vyprevádzaný z tohto sveta.

Ťažké, však, boli začiatky s operou. Z bytu v Miláne bol kvôli dlžobám vyhodený, nemal žiadne peniaze, nemal ani čo do úst, vrátil sa teda do rodnej Luccy a píše svoju prvú operu Víly do súťaže Sonzogniovcov, vypísanej pre mladé talenty. Vtedy má 26 rokov a opera bola 31. mája 1884 uvedená v divadle Teatro dal Verme v Miláne. Súťaž síce nevyhral, no všimol si ho skvelý hudobník a nakladateľ Giulio Ricordi a vzal si ho pod svoje krídla. Najbližšie roky sa potom venuje opere Edgar.

Už pri písaní prvej opery Puccini vedel, že najlepšie sa mu tvorí v noci, od desiatej do svitania, kedy v tichu najlepšie rozoznáva všetky tóny, ktoré k nemu z diaľky prilietajú a cíti, že jeho úlohou je zaznamenať ich čo najpresnejšie. Sám sa necítil ako tvorca hudby, len ako „zaznamenávateľ" niečoho, čo k nemu Múzy prinášajú na svojich krídlach. A vedel sa nesmierne vytrápiť, aby bol jeho záznam čo najčistejší. Vtedy pre neho neexistovalo nič, len hudba. Nikoho a nič nevnímal, často sa dostal až do horúčkovitého stavu, triasli sa mu ruky, ale myseľ a tóny v nej boli jasné. Len ich správne a dokonale zapísať. Jeho jedinými spoločníkmi v takéto noci boli cigarety a káva a to v nemalých množstvách. Sám takéto stavy nazýval „posadnutosť hudbou", z ktorej sa dá vymaniť len tak, že ju zachytí, inak mu tóny v hlave nedajú pokoja.

Pri písaní opery Edgar sa stali dve udalosti v jeho živote, ktoré ho zasiahli, každá iným spôsobom. Tou nemilou bola smrť jeho matky, s ktorou mal nadovšetko blízky vzťah, a ktorá v jeho talent verila a podporovala ho už od detstva. Na druhej strane však do jeho života vstúpila dáma jeho srdca Elvíra Bruntiová, aj so svojou päť ročnou dcérou Foscou. A tak ako to bolo v celom živote Pucciniho, po momentoch strádania a smútku, ktoré ho ohýbali, no nikdy sa vďaka húževnatosti, trpezlivosti a vnútornej sile nenechal zlomiť, sa akoby za odmenu život na neho usmial s novým prekvapením. Zväzok s Elvírou časom priniesol syna Antonia a postupne sa zo samopašného a výstredného mladíka stáva trpezlivý, skromný, pokorný človek s otvoreným srdcom pre všetkých ľudí. Z mladosti si zachoval smelosť, boj za pravdu, bol veselým spoločníkom, miloval smiech cez slzy, víno, lásku, poľovačku – len jedno nemal rád: namyslenosť a vystatovanie.

Nadčasová tvorba Giacoma Pucciniho

Aj po uvedení opery Edgar v roku 1889 v Scale Puccini stále žil skromne, takmer z ruky do úst, avšak všetko sa zmenilo operou Manon Lascaut (1893), ktorá ho priviedla na vrchol slávy a postupne vznikali ďalšie a ďalšie opery – tragédie, drámy i jedna komédia: Bohéma (1896), Tosca (1900), Madame Butterfly (1904), Dievča zo západu (1910), Lastovička (1917), Plášť (1918), Sestra Angelica (1919), Gianni Schicchi (1911).

V roku 1889 sa presťahoval do domu pri jazere v Torre del Lago, o ktorom sníval už ako malý chlapec. Na tomto mieste v objatí prírody sa mu najlepšie tvorilo, tu prežil svoje najplodnejšie roky. Tu tvoril hudbu nie pre slávu, ale preto, aby vychovávala a viedla ľudí k láske, dobru, ľudskosti a viere. Sláva, prepych, pompéznosť, prehnaný obdiv... to nebolo to, čo by ho napĺňalo. Vo svojich dielach bol priekopníkom, nebál sa nových námetov, hudobných nástrojov či prvkov z iných kultúr. Celý život si ctil Verdiho a Wagnera a všetkých svojich učiteľov. Do svojich opier dával celú svoju dušu, so svojimi hrdinami žil, sníval, boli ako jeho deti, a aby skutočne ožili nie len pre neho, ale aj pre publikum, osobne bol režisérom svojich opier na všetkých premiérach po celom svete. Od hercov vyžadoval čo najväčšie priblíženie sa k dokonalosti, a kým nebola opera natrénovaná podľa jeho predstáv, nedovolil ju odohrať pred publikom. Výsledkom bolo, že predstavenia sa končili dlhými potleskami, nekonečným klaňaním sa a opakovaním árií, ba až celých dejstiev.

Jeho život bol plný ciest, plný dobrodružstiev, plný silných priateľstiev, no ako vstúpil do pokročilého veku, ktorý bol navyše sprevádzaný rakovinou hrtanu, často upadal do melanchólie - kvôli tomu, že si uvedomoval, že už nemá dostatok času na to, aby odovzdal svetu všetko, čo chce. Jeho posledným dielom bola opera Turandot, v ktorej príbehu láska vyhráva nad krutosťou. Dielo síce dokončil, no nestihol ho už nacvičiť s hercami a tak tým poveril svojho priateľa, dirigenta Artura Toscaniho.

Giacomo Puccini zomrel 29. novembra 1924 a tesne pred posledným vydýchnutím prešiel prstami po prikrývke, akoby hral na klavíri. Predstavenie Turandot malo premiéru 26. apríla 1926 v Scale a celé publikum bolo dielom také dojaté, že po skončení všetci vstali, dlho ticho stáli a nakoniec sa všetci v úplnej tichosti postupne odobrali z divadla. Puccini sa s hudbou narodil, s hudbou žil a hudbu tu zanechal na večnosť. Veril v to, že všetko v živote musí byť vybojované a v tom spočíva spravodlivosť. Cítil sa prirodzene služobníkom života a svojho poslania a bol vďačný a radoval sa zo všetkého dobrého, čo mu život priniesol. A tým všetkým sa stal i on sám nesmrteľným.

Mária Mihálová

Použitá literatúra a zdroje:
BÓKAY, János, 1976. Puccini. Bratislava : Tatran. 414 s.