Menu

Všetci chceme viac

Všetci chceme viac

 

Keď začíname našu púť životom, všetci pociťujeme obavy z nášho sveta, ktorý sa nám zdá, akoby nemal začiatok ani koniec, ako vlak, ktorý sa bláznivo rúti bez toho, aby vedel, z ktorej stanice vyšiel a kam má dôjsť. Vlak bez strojvodcu.

Vlak, ktorý sa nezastavuje, a o ktorom ani nevieme, či je schopný zastaviť sám alebo sa vykoľají v niektorej zákrute na svojej ceste.

Nie je to len metafora, ale stáva sa to skutočnosťou a my sa ocitáme v tomto vlaku šialenej jazdy, kde všetci žiadajú viac. Viac žiadajú ostatní od nás a aj my od nich. Aby nás prijali do vlaku, musíme niečo mať, zakaždým viac vecí, ktoré hodnotia tí, ktorí cestujú vlakom, vecí, ktoré majú podobu moci, prestíže, bohatstva. Dnes, keď čítame staré príbehy, často sa usmievame nad výmennými obchodmi, ktoré uskutočňovali starodávne národy a divíme sa, keď vidíme množstvo vecí, dnes už neužitočných, ktoré vtedy mali tak veľkú hodnotu, že spravili z niektorých šťastlivcov a z iných nešťastníkov, z niektorých šéfov a z iných podriadených. Aj keď sa veci zmenili, situácia zostáva rovnaká. Aby sme vynikali, je potrebné mať stále viac.

A preto všetci chceme viac.

Chceme nazhromaždiť to, čo nás povýši nad ostatných, čo nám umožní byť na úrovni tých, ktorí kladú požiadavky, tých, ktorí už majú to, čo musíme získať aj my.

Všetko sa v týchto pretekoch zdá byť málo, lebo vlak pokračuje na svojej neurčitej dráhe, nič nie je dostačujúce, lebo keď dosiahneme jeden cieľ, musíme postúpiť na ďalší schod, ktorý je vyššie. To, čo sa zdalo byť vrcholom našej túžby a predmetom nášho úsilia, sa stáva ničím, keď to dosiahneme. Vtedy to, čo sme získali, stráca lesk, lebo vo vlaku je veľa osôb, ktoré majú to isté, čo my, a ešte aj omnoho viac. Ďalším krokom je teda získať ešte viac, aby sme sa vyrovnali tým, čo nás prevyšujú.

Ak máme dom, čoskoro sa nám zdá malý. Niekedy skutočne je malý, ale vo väčšine prípadov sa taký zdá byť preto, že sme ho naplnili nepotrebnými haraburdami alebo preto, že má menej štvorcových metrov než susedný dom. Ak si nemôžeme kúpiť väčší dom, nepochybne to znamená nedostatočný „status".

Ak pracujeme na skromnom mieste, nech je kdekoľvek, a dostávame plat, ktorý nám na začiatku stačí na uspokojovanie našich potrieb, netrvá dlho, aby sme zistili, že nám tieto peniaze nestačia na nič. Bez ohľadu na infláciu, ktorá trápi všetky štáty sveta, a ktorá zbavuje naše meny hodnoty, existuje iná, fyzická a psychologická skutočnosť: čím viac máme, tým viac míňame, a čím viac míňame, tým viac peňazí potrebujeme.

Život nám poskytol príležitosť poznať osobu hodnú našej lásky. Ale cnosti tejto osoby sa zmenšujú, keď prepadneme hre porovnávania, a až na logické výnimky, v súčasnej dobe nie je nič módnejšie než túžiť po žene – alebo po mužovi – blížneho..., o ktorého strácame záujem ihneď, ako ho získame a zistíme, že by sme mohli získať niekoho ešte lepšieho.

Nemáme čas, nedostatok času nás trápi, chceme ho stále viac. Zúfalo bojujeme o získanie niekoľkých hodín denne navyše, o ďalší voľný deň v týždni alebo ďalší týždeň prázdnin v roku. A potom čo? Keď získame trofej, dochádzame k smutnému záveru, že nevieme, ako zaplniť tento voľný čas a premárnime ho ľahkovážne sa uchyľujúc k „zábavám", ktoré otupujú a umožňujú nám zabudnúť, že tento čas máme.

Čomu je podrobený tento neukojiteľný smäd, tento bezhlavý beh bez zrejmého zmyslu?

Aj keď sa niekedy môže zdať, že my ľudia konáme bezhlavo a zmätene, je zrejmé, že podliehame určitým zákonom Prírody, ale uspaní nevedomosťou alebo nedostatkom poznania evolúcie sa tieto zákony snažíme uskutočňovať inštinktívne, s nepochopením, zlým spôsobom.

Chceme to, čo je pre nás naozaj vhodné?
Je známe, že všetky živé bytosti nasledujú Prirodzený Zákon vývoja, ktorý sa prejavuje ako rast, rozvoj, rozpínanie, vzostup a iné charakteristiky v rôznych okolnostiach. Ľudia nie sú mimo tohto Zákona. Práve naopak, máme schopnosť ho vnímať, a keď ho nevnímame zreteľne, konáme impulzívne a pokúšame sa rozvíjať iba tam, kde sa nachádza naše zvyčajné pole pôsobnosti.

Ak vystúpime z vlaku počas jazdy a dokážeme opäť získať svoju skutočnú rýchlosť, svoj vlastný rytmus, nájdeme svoj model rozvoja. Budeme chcieť viac, ale viac toho, čo nás urobí väčšími a lepšími. Naše úsilie sa usmerní k posilneniu toho, čo nás určuje ako ľudskú bytosť.

Hmotný majetok? Áno, práve v takom množstve, aké nám stačí na dôstojný život. Prestíž? Áno, v našich vlastných očiach a očiach tých, ktorých milujeme a s ktorými zdieľame naše základné idey. Moc? Áno, taká, ktorá patrí našej vôli.

Ide o to nájsť to, čo nám náleží ako ľuďom a zušľachťuje nás. Ide o to byť väčším, a nie si priať mať viac. Koniec koncov, je mnoho tých, ktorí ukazujú, že je možné mať veľa vecí a premárniť ich alebo stratiť za jediný deň. Ale je málo tých, ktorí ukazujú, že vlastnia kľúč vnútorného bytia, ovládajú svoju existenciu, svoje emócie, majú pochopenie pre bolesť, majú silu prekonávať skúšky, majú múdrosť, aby rozpoznali, kto sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme.

Všetci chceme viac. Áno, ale musíme vedieť, čo je to, čo chceme. Musíme v sebe rozvíjať onú zázračnú energiu, ktorá sa nebojí prázdnych rúk, lebo ich dokáže naplniť už tým, že to chce. Prajeme si vystúpiť z vlaku a ísť pešo, pokým sa nedozvieme, kam vlak naozaj ide, a kto a ako ho riadi. Chceme viac. Chceme vedieť, aby sme mohli.

Je lepšie mať niekoľko málo jasných a pevných ideí, než sa zahltiť stovkami navzájom nesúvisiacich pochabých myšlienok, ktoré nám nepomôžu v našom vnútornom rozvoji. A jedna z ideí, ktoré si musíme ujasniť, je rozlišovať medzi tým, čo chceme, po čom túžime, a tým, čo v skutočnosti vlastníme.

Poznáme to, čo už máme?
Jedna z najčastejších chorôb vyskytujúcich sa u mladého človeka – choroba, ktorá ho môže zastaviť a ochromiť - je presvedčenie, že už dosiahol svoje vytúžené vedomé prebudenie. Tým brzdí svoj skutočný rozvoj. Vidí veci také, aké by si prial, aby boli. Vidí seba takého, akým by rád bol a verí, že tento sen, táto mylná predstava, je skutočnosť. Prečo by sa mal o niečo snažiť, keď už má to, po čom túžil? A tak sa zastaví bez toho, aby si to uvedomil, zbaví sa tým možnosti akéhokoľvek duchovného pokroku a začne ostatnými pohŕdať, alebo sa dokonca bude chcieť stať učiteľom všetkých tých, ktorí ešte neuskutočnili svoje bláznivé sny.

Ale ani tým sa choroba nezastaví. Ten, kto si zvykol dávať prednosť tomu, čo chce, pred tým, čo má, sa tiež mýli v ľuďoch, s ktorými pracuje a posudzuje mylne udalosti odohrávajúce sa v jeho vlastnom živote a v jeho okolí. Nechápe históriu, alebo ju považuje za niečo úplne odlišné od skutočnosti. Slepo verí všetkým optimistickým predpovediam alebo podvodníkom, ktorí maľujú svet v ružových farbách. Nerozumie ľuďom a predstavuje si ich oblečených do šiat vytvorených jeho vlastnou fantáziou. Tak sa zamiluje do niekoho, koho považuje za ideálneho partnera, alebo ponúkne svoje priateľstvo človeku, ktorý preňho stelesňuje vzor priateľstva, vidí učiteľa na každom rohu, rovnako ako „zasvätencov" ponúkajúcich múdrosť na stránkach módnych časopisov alebo prostredníctvom televíznej obrazovky. A keď sa sklame, nikdy nepodrobí skúmaniu svoj vlastný postoj, ale naopak, zvaľuje vinu na všetkých ostatných, na tých, ktorí zničili jeho sen, alebo sa odchýlili z jeho fantazijného sveta a vybrali si iné cesty.

Vidieť veci také, aké sú, inými slovami vidieť to, čo máme vo svojich rukách, neznamená nechať sa zdeptať objektívnou skutočnosťou alebo sa nepokúsiť vykročiť. Práve naopak, nie je možné začať kráčať, ak nemáme východiskový bod a nutne aj cieľ, aj keď len čiastočný, aby sme neskôr mohli pokračovať. Východiskový bod je poznanie toho, čo vlastníme, toho, čo sa nám doposiaľ podarilo dosiahnuť, poznanie toho, kým sme a aké je prostredie, v ktorom sa pohybujeme: z toho vychádzame, odtiaľ získavame prostriedky, aby sme mohli vykročiť vpred a nahor.

Vidieť veci také, aké sú, znamená vlastniť zdravý rozum, tešiť sa z oného praktického ducha, tak cenného pre ozajstného filozofa, aby potom mohol vzlietnuť do výšin svojich najušľachtilejších snov. Jedna vec je priať si čo najlepšiu budúcnosť, ktorá začína už zajtra a iná vec je nevedieť, ako získať niečo lepšie, než je to, čo máme.

Ako môžeme niečo zlepšiť, keď nevieme, v akom je to stave? Ako dosiahnuť pokrok, keď nevieme, z čoho máme vychádzať, aby sme sa mu priblížili? Veľakrát sme hovorili, že pre filozofa je budúcnosť už prítomnosťou, zatiaľ čo tí, ktorí zostávajú necitliví voči pravde, nedokážu dohliadnuť ďalej než na špičku svojho nosa. To je isté.

Ale to neznamená, že snívame o budúcnosti, ako by už bola skutočnosťou a nevnímame prítomnosť, alebo ňou opovrhujeme. Znamená to, že keď sa rozšíri naše vedomie, mnohé z budúcnosti sa vojde do súčasnosti, rovnako ako sa tam vojde aj mnohé z minulosti, na ktorú ľudia, bohužiaľ, zvyknú zabúdať. Znamená to, že z okamihu, v ktorom žijeme, sa dokážeme presunúť v čase, čo nám umožňuje skúsenosť, a tým, že sa opierame o minulosť, dokážeme vytušiť budúcnosť.

Je nevyhnutné vedieť vidieť veci dvoma spôsobmi: také, aké si človek praje, aby boli, bez toho, že by ich pre to prestal vidieť také, aké sú. Je nevyhnutné vedieť, čo chceme aj to, čo máme, aby sme mohli získať to, čo chceme.

 

Delia Steinberg Guzmán

Hore