Človek, ktorý si ako 7-ročný zaumienil, že nájde trosky bájnej Tróje a ako dospelý muž na údiv celého sveta svoj sen uskutočnil. Kým bol a aká bola jeho cesta za svojim snom?

Celým menom sa volal Johann Ludwig Heinrich Julius Schliemann. Narodil sa 6.1.1822 v meklenburskom Neu Bukowe (Nemecko). Bol piatym z 11-tich detí chudobného evanjelického pastora, ktorý ho už ako dieťa zoznámil s príbehmi antických bájí. Na Vianoce v roku 1829 dostal malý Heinrich knihu „Ilustrované dejiny sveta pre deti“ a v nej ho veľmi zaujal obrázok Aineia utekajúceho z Tróje. Bol presvedčený, že Trója skutočne existovala a bol odhodlaný ju raz nájsť.

Už ako 10-ročný vedel dostatočne dobre po latinsky, vďaka čomu mohol na Vianoce 1832 priniesť otcovi ako darček latinskú prácu o udalostiach v Tróji, o Agamemnonovom a Odyseovom návrate.

Ako 12-ročný šiel študovať na gymnázium do Neustrelitzu, a keďže bol nadaný, zaradili ho hneď do 3. triedy. Učil sa dobre, ale z finančných dôvodov musel prestúpiť do vtedajšej reálky a neskôr na učňovské miesto neďaleko Neustrelitzu.

Následne päť a pol roka predával a upratoval v obchode so zmiešaným tovarom. Hoci tým stratil čas na učenie a iba po nociach si opakoval latinčinu, lásku k poznávaniu a vede – ako sám povedal – nestratil nikdy. Z pracovného presilenia ochorel, a preto časom v obchode nemohol pracovať. Keďže si chcel zarobiť na vykopávky Tróje, vidiac neobmedzené možnosti v Amerike, sadol na loď a plával za svojim snom. Loď stroskotala už pri brehoch Holandska, to ho však neodradilo. Čoskoro sa tu zamestnal a získal slušný plat. Za dva roky sa popri 12-hodinovom pracovnom čase naučil nielen účtovníctvo, ale aj slušne holandsky, francúzsky, anglicky, španielsky, portugalsky a taliansky. Ako to dokázal? Odporúčal predovšetkým húževnatosť a svoju vlastnú metódu: využívať každú voľnú chvíľu na učenie, mnoho čítať, ale neprekladať, každý deň 1 hodinu strávenú s učiteľom, vypracovať zadané úlohy z hodiny s ním a v noci si opakovať, pretože pamäť sa lepšie sústreďuje.

U nového zamestnávateľa si zásluhou svojich vedomostí a schopností rýchlo získal autoritu a uznanie, vďaka čomu čoskoro odišiel ako zástupca firmy do Petrohradu. Okrem toho obchodoval aj ako samostatný obchodník - obchodoval s indigom. Pracoval 16 hodín denne, aby čo najviac zarobil. Na rok odišiel do Ameriky, kde pohotovo otvoril banku, ktorá vykupovala zlato od miestnych zlatokopov. Pracoval v nej v pravom zmysle slova, lebo bol jediným zamestnancom – robil riaditeľa, účtovníka, vrátnika. Výsledkom bol 150 percentný zisk. Vo všetkých svojich obchodoch bol veľmi úspešný, všetko predvídal, na všetkom zarábal, rozhodoval sa takmer neomylne.

Ako 30-ročný sa oženil s Katarínou Petrovnou Lyšinovou a mal s ňou 3 deti. Manželstvo, žiaľ, nebolo až také úspešné ako jeho obchody. Stal sa najbohatším obchodníkom cárskej ríše. Na jeseň 1858 sa vzdal obchodov, čo všetci považovali za žart. Peniaze a bohatstvo neboli jeho životným cieľom, ale len prostriedkom na dosiahnutie skutočného vyššieho cieľa.

V januári 1856 sa začal učiť starogréčtinu a zlepšovať sa v latinčine. Dva roky študoval starých gréckych historikov, a potom sa vydal na cesty po svete, aby získal aj všeobecné poznanie. Popri tom sa naučil ďalšie jazyky, napr. arabčinu, a nakoniec ovládal 15 jazykov. Počas ciest skrachovali jeho prenajaté obchody a bol neprávom obvinený z machinácií. Ako budúci bádateľ chcel svoju česť a dôveru obhájiť, čo sa mu aj podarilo. Po tejto prekážke už spálil všetky mosty vedúce k obchodu a vydal sa na cestu archeológie, počas ktorej navštívil viaceré krajiny sveta. Čoskoro však zistil, že k archeológii potrebuje nielen nadšenie a peniaze, ale aj odborné vzdelanie.

V Paríži sa preto začal venovať štúdiu archeológie. Stanovil si presný program štúdia: prednášky na Sorbonne, konzultácie s odborníkmi, štúdium kníh a vykopávok v Louvri a Britskom múzeu. Takto zvládol štúdium veľmi rýchlo - za štvrtinu času potrebnú pre ostatných študentov, čo nás neprekvapí, ak si uvedomíme, že rovnako nezvyčajne sa naučil starú gréčtinu za 3 mesiace, hoci bežne je potrebných 8 rokov. A aby aj po formálnej stránke bolo všetko v poriadku, na univerzite v Roztoku získal titul „doktor filozofie a majster slobodných umení“. Stal sa tak odborníkom rovnako dobrým ako boli jeho odporcovia a kritici, s tým, že to, čo oni poznali len z kníh, Heinrich poznal aj z vlastných skúseností. Konečne mohol naozaj uskutočniť svoj sen.

V apríli 1868 sa ako 46-ročný vydal na cestu do krajov ospevovaných Homérom. Jeho cieľom bolo dokázať, že Homérov svet existoval presne taký, ako je popísaný v Iliade a Odysey. Cez Korfu, čo mohla byť Homérova krajina šťastných Fajákov, sa dostal na ostrov Itaka, Odyseovu vlasť. Tu objavil pri hore Aetos Odyseov palác a pozostatky starodávneho hlavného mesta, čo preňho znamenalo, že Homér opisoval to, čo naozaj videl. Tak sa nadšene vydal cez Bospor do krajiny Troás, dnešného Turecka. Svoju pozornosť, na rozdiel od iných bádateľov, upriamil na kopec Hisarlik, posledný výbežok horskej plošiny, ktorá delí údolie medzi dvoma riekami (Skamandra a Simoisa).

Skôr, než začal s vykopávkami, sa rozviedol a čoskoro aj znovu oženil s mladučkou Grékyňou Sofiou Engastroménovou, tiež mala veľmi rada Homéra, jeho príbehy a rovnako ako on im verila. Mali spolu 2 deti, ktoré pomenovali podľa hrdinov z bájí – Andromacha a Agamemnón. Do samotných vykopávok sa pustil po 2 rokoch trvajúcom vybavovaní povolenia od tureckého sultána. Kopal v priebehu rokov 1872-1890, úhrnom 7 rokov. Spočiatku spával len pod holým nebom, denne pracoval 16 hodín. O vykopávkach si viedol presné záznamy a z nich napísal knihu Ílios (1879), v ktorej je 1770 jeho kresieb a 6 mapových príloh. Vykopávky začal na planine kopca, potom prešiel na severnú stranu, následne na južnú a severozápadnú stranu a neskôr vyhĺbil šachtu do stredu planiny. Postupne odhalil pozostatky múrov, širokú dláždenú cestu, aj stopy po požiari. Počas 18-tich mesiacov vykopal 7 miest v 7 vrstvách, čím hlbšie, tým staršie. Vždy na popole a zrúcaninách vyrástlo nové mesto. Za Priamovo mesto určil 3. vrstvu. V deň, keď už chcel nálezisko definitívne opustiť, 5. mája 1873, vykopal vlastným nožom poklad kráľa Priama – zlaté a strieborné nádoby, diadémy, šperky. Dovedna objavil 9 veľkých pokladov zo zlata, šperkov a drahokamov. Všetky venoval svojmu národu, svojej rodnej vlasti Nemecku. Neskôr objavil a vykopal Mykény; Agamemnónov hrad a ich zlatý poklad. Tiež mesto Týrins; sídlo Herkula. Po návrate na Hisarlik so svojim spolupracovníkom Dopflerom zistil, že vrstiev na pahorku je až deväť, a tak posunuli Priamovo mesto do vyššej vrstvy. Až po jeho smrti sa zistilo, že onen zlatý poklad nepochádza z Homérovej Tróje, že nie je Priamovým pokladom.

Zomrel 26.12.1890. Grécko mu v Aténach usporiadalo národný pohreb. Smrteľného človeka, ktorý dokáže vykonať činy, ktoré dokážu len Bohovia, nazývali starí Gréci hrdinami. Potomkovia týchto Grékov napísali na veľký náhrobok „Héroí Slímanó“ (hrdina Schliemann).

Heinrich Schlieman žil svoj sen, nevzdal sa ho napriek neľahkým okolnostiam života a aj napriek jeho zvodom. Je príkladom človeka, ktorý odhodlane a vytrvalo kráča za svojim cieľom prekonávajúc pokušenia a prekážky, ktoré cesta prináša, je príkladom skutočného hrdinu. Rovnako tak aj my môžeme mať svoj sen alebo dokonca viaceré. Aj nám sa môžu splniť, ak v nich budeme veriť a napĺňať ich svojimi myšlienkami, úsilím, činmi.

A ak náhodou ešte svoj sen nemáte, môžete snívať nejaký pekný sen niekoho iného, ale hlavne, ako vraví zakladateľ Novej Akropolis, profesor Livraga, neprestávajte snívať!

Viktória Búdová

Použitá literatúra a zdroje:
(1) ZAMAROVSKÝ, Vojtech. 1979. Objavenie Tróje. Bratislava : Mladé letá, 1976. 383 s.
(2) STOLL, Heinrich. 1979. Sen o Tróji. Bratislava : Tatran, 1979. 359 s.